Výsledky hľadania: 2086-2094, 2656-2658
2086 „Prvé [z prikázaní] obsahuje prikázanie viery, nádeje a lásky. Lebo keď hovoríme, že Boh je stály, nemeniteľný, (212) stále ten istý, verný, vyznávame to správne, bez akejkoľvek nespravodlivosti. Z toho vyplýva, že keď súhlasíme s jeho výrokmi, musíme mu úplne veriť a dôverovať. Kto však uvažuje o jeho všemohúcnosti, ochote a náklonnosti robiť dobro, mohol by nevkladať do neho celú svoju nádej? A keď pozerá na bohatstvo jeho dobroty a lásky, ktorým nás zahrnul, mohol by ho nemilovať? Z toho vyplýva ten začiatok a ten záver, ktorý Boh používa v Písme, keď niečo prikazuje a nariaďuje: Ja som Pán.“ (2061)
2087 Náš morálny život má svoj prameň vo viere v Boha, ktorý nám zjavuje svoju lásku. Svätý Pavol hovorí o „poslušnosti viery“ (143) (Rim 1,5;16,26) ako o prvej povinnosti. Poukazuje na to, že „nepoznanie Boha“ je počiatkom a vysvetlením všetkých morálnych vykoľajení. Našou povinnosťou voči Bohu je veriť v neho a vydávať o ňom svedectvo.
2088 Prvé prikázanie od nás žiada, aby sme rozvážne a bedlivo pestovali a chránili svoju vieru a odvrhli všetko, čo je proti nej. Proti viere možno hrešiť rozličnými spôsobmi:
Dobrovoľné pochybovanie o viere (157) zanedbáva alebo odmieta považovať za pravdivé, čo Boh zjavil a Cirkev predkladá veriť. Nedobrovoľné pochybovanie znamená váhavosť vo viere, ťažkosť pri prekonávaní námietok spojených s vierou alebo aj úzkostlivosť vyvolanú temnotou viery. Ak sa pochybovanie pestuje vedome a dobrovoľne, môže priviesť k zaslepenosti ducha.
2089 Nevera je nedbanlivosť o zjavenú pravdu (162) alebo dobrovoľné odmietnutie súhlasu s ňou. „Heréza je tvrdošijné popieranie, (817) po prijatí krstu, nejakej pravdy, ktorú treba veriť božskou a katolíckou vierou, alebo tvrdošijné pochybovanie o nej; apostáza je úplné odvrhnutie kresťanskej viery; schizma je odmietnutie podriadiť sa rímskemu pápežovi alebo odmietnutie spoločenstva s členmi Cirkvi, ktorí sú mu podriadení.“
2090 Keď sa Boh zjavuje a volá človeka, človek nemôže na Božiu lásku plne odpovedať svojimi vlastnými silami. Musí dúfať, že Boh mu dá schopnosť opätovať jeho lásku a konať podľa prikázaní lásky. (1996) Nádej je dôveryplné očakávanie Božieho požehnania a oblažujúceho videnia Boha. Je to aj obava uraziť Božiu lásku a privolať na seba trest.
2091 Prvé prikázanie sa týka aj hriechov proti nádeji, ktorými sú zúfalstvo a opovážlivosť:
V zúfalstve človek prestáva dúfať, že dostane od Boha osobnú spásu, pomoc, aby ju dosiahol, (1864) alebo že dostane odpustenie svojich hriechov. Zúfalstvo sa protiví dobrote Boha, jeho spravodlivosti – lebo Boh je verný svojim prisľúbeniam – a jeho milosrdenstvu.
2092 Sú dva druhy opovážlivosti: (2732) buď človek preceňuje svoje schopnosti (dúfa, že sa môže spasiť bez pomoci zhora), alebo sa opovážlivo spolieha na Božiu všemohúcnosť a milosrdenstvo (dúfa, že dostane Božie odpustenie bez obrátenia a večnú slávu bez zásluhy).
2093 Viera v Božiu lásku zahŕňa výzvu a povinnosť odpovedať na Božiu lásku úprimnou láskou. Prvé prikázanie nám prikazuje milovať Boha nadovšetko a všetky stvorenia pre neho a kvôli nemu.
2094 Proti Božej láske sa možno prehrešiť rozličnými spôsobmi: Ľahostajnosť zanedbáva alebo odmieta brať do úvahy Božiu lásku. Neuznáva jej iniciatívu a popiera jej silu. Nevďačnosť zabúda alebo odmieta uznať Božiu lásku a odplácať sa jej láskou za lásku. Vlažnosť je váhanie alebo nedbanlivosť pri odpovedi na Božiu lásku a môže zahŕňať odmietnutie oddať sa podnetu lásky. Znechutenosť (acedia) (2733) alebo duchovná lenivosť zachádza až do odmietnutia radosti, ktorá pochádza od Boha, a do odporu proti Božiemu dobru. Nenávisť voči Bohu pochádza z pýchy. (2303) Protiví sa láske Boha, ktorého dobrotu popiera, a odvažuje sa mu zlorečiť ako tomu, ktorý zakazuje hriechy a ukladá tresty.
2656 Do modlitby sa vstupuje tak, ako sa vstupuje do liturgie – tesnou bránou viery. Prostredníctvom znakov Pánovej prítomnosti hľadáme jeho tvár a túžime po nej, chceme počúvať a zachovávať jeho slovo.
2657 Duch Svätý, ktorý nás učí sláviť liturgiu v očakávaní Kristovho návratu, nás vychováva, aby sme sa modlili v nádeji. A naopak, modlitba Cirkvi a osobná modlitba živia v nás nádej. Najmä žalmy nás svojou konkrétnou a pestrou rečou učia skladať našu nádej v Boha: „Čakal som, čakal na Pána a on sa ku mne sklonil. Vyslyšal môj nárek“ (Ž 40,2) . „Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste v sile Ducha Svätého oplývali nádejou“ (Rim 15,13) .
2658 „A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5,5) . Modlitba, stvárňovaná liturgickým životom, čerpá všetko z lásky, ktorou sme milovaní v Kristovi a ktorá nám dáva schopnosť odpovedať na ňu tak, že milujeme, ako nás on miloval. Láska je zdrojom modlitby. (826) Kto z neho čerpá, dosahuje vrchol modlitby:
„Milujem ťa, Bože môj, a mojou jedinou túžbou je milovať ťa až do posledného dychu môjho života. Milujem ťa, Bože môj, nekonečne hodný milovania, a radšej chcem zomrieť, milujúc ťa, ako žiť, a nemilovať ťa. Milujem ťa, Pane, a prosím ťa len o jednu milosť, aby som ťa mohol milovať večne… Bože môj, ak môj jazyk nemôže v každej chvíli povedať, že ta milujem, chcem, aby ti to opakovalo moje srdce pri každom mojom dychu.“
